Najznámejším Slovanským božstvom je rozhodne Perún. Jeho meno sa taktiež objavuje v podobe Parom, Pierun, Perkunas. Meno Perún označuje toho, ktorý udiera, perie veľkou silou. U Perúna je to silou blesku. Perún bol svojho času najvyšším bohom Slovanského panteónu, no mnoho vyznávačov rodnej viery ho považuje za najvyššie božstvo Slovanov aj dnes. Mnoho ľudí spája Perúna s Thorom, keďže zbrane týchto bohov pochádzajú pravdepodobne z prastarého sekeromlatu. Perún je taktiež porovnávaný z Gréckym bohom blesku, Zeusom.
Perúnovou zbraňou bola sekera, ktorej zmenšeninu nosili bojovníci na Rusi v 10-12 storočí.
ležatý kríž (X). Ležatý kríž sa používal na poliach ako ochrana pred bleskom a krupobitím, zaznamenané je aj zaháňanie búrky týmto znamením.
“…postavila se proti náporu větru, z toho vichru byla celá rozcuchaná, a udělala velký kříž proti bouřce takovými velikými gesty od země až do výšky a bouřka nás opravdu obešla.”
Kríž sa používal aj na ochranu domov. Tam, kde sa šiel stavať dom, sa najprv do zeme zakopal drevený kríž. Znak Perúna, ležatý kríž nájdeme aj v ľudových výšivkách. Známe je taktiež aj Paromovo drevo, teda strom zasiahnutý bleskom. Dievky na výdaj súce naň vešali stužky a žiadali, aby sa im dostalo mládenca. Perún bol bohom spravodlivým. Verných odmeňoval, no “hriešnikov” tvrdo trestal. Osobne vyvodzujem, že bol spojený aj s právom, keďže za čias Kyjevskej Rusi sa prisahalo okrem Velesa, aj na Perúna. Perún bol významný aj v poľnohospodárstve, jeho menom sa privolával dážď, vďaka ktorému dokázalo rásť obilie, ktoré tvorilo významnú časť obživy našich predkov.
Perúnovi bol zasvätený dub. Spočiatku sa uctieval v posvätných hájoch, neskôr pribudli modly, ktoré boli pri dube, alebo priamo v kmeni stromu. Neskôr boli okolo modly stavané ohrady a vstúpiť tam mohol iba obetujúci.
Perúnova modla stála v Kyjeve, takto ju opisuje Nestor:
“I počal vládnout Vladimír v Kyjevě sám a postavil modly na vně dvora věžního: Peruna dřevěného a hlavu jeho stříbrnou a vous zlatý…”
Perúnova moc sa začala prejavovať až po nástupe jari. Naplno sa prejavila až prvým zahrmením. Po tom, ako Perún udrel prvým bleskom sa začali prebúdzať bohovia a príroda a začínal sa nový kruh života. Zlí duchovia a démoni pod rachotom prvého blesku utekali a skrývali sa.
“ V Čechách, pri prvním jarním hřmění lidé klekali na zem a líbali ji. Ve světnicích přemístňovali židle a stoly, hýbali nádobami, na dvoře nadzvedávali vozy a mávali polním nářadím a před vrata zatínali do země sekery.”
Možno sa zdá, že Perún je minulosťou, no jeho meno žije aj v dnešných časoch. Či už je to aj preklínaním “Parom by ťa vzal!”.
Perún má svoj ľud rád, chráni ho. Svedčí o tom aj uvedená povesť, ktorá sa odohrala na východnom Slovensku, ktorú som na obrázkový motív Ondreja Sliackeho prerozprával do tejto podoby:
Kedysi dávno vtrhli do krajiny našich staroslovanských predkov diví Avari a zotročili si ich. V kraji pod Slanskými vrchmi začala kruto vládnuť avarská kňažná Izra. Jedného dňa sa Izra prechádzala po okolí, ked tu zrazu uvidela lom s kamennou soľou. Izra bola soľou veľmi očarená a preto si zaumienila, že z tohto kameňa chce mať hrad. I povedala svojmu zbrojnošovi ihneď: “Z tohto kameňa chcem mať hrad!”
“Áno kňažná!” odvetil jej služobník.
I začali sa prípravy na stavbu hradu. Zotročení Slovieni boli v putách prinesení k stavenisku a museli pracovať. Stále nad nimi bdel služobník Izry, mlátil a poháňal Slovienov. Mnoho Slovienov utrpenie neznieslo. Čoskoro bolo úbočie hradu posiate telami Slovnienov. Prešiel čas, hrad bol hotový. V žiari slnka sa trblietal ako drahokam. Slovieni si prácu dokončili, no aj tak boli naďalej otrokmi. I vzbúril sa jeden mládenec, rozkázal ukuť meče, pretože na hrad sa rozhodol zaútočiť. Rinčali meče, svišťali šípy, no Slovieni, zoslabnutí ťažkým jarmom hrad nedobylili. Začali žiadať o pomoc svojho boha, Perúna. Žrec kľakol pod vysokú sochu Perúna a začal ho prosiť o pomoc. Tu Perún uvidel, aké bremeno znáša jeho ľud. Jeho hnev bol veľký. Hľa, veľké vetry povstali. To Perún letel na pomoc svojmu ľudu. Preletel ponad hrad, blesky strieľal na veže hradu. Keďže hrad bol zo soli, začal sa roztápať. Preľakla sa kňažná a jej družina. Vzali nohy na plecia, no ďaleko neutiekli. Slaná voda z hradu si ich vzala zo sebou. Slovieni dali jazeru meno Izra. To jazero ľudia dodnes nazývajú Izra.
Použitá literatúra:
Slovenské obrázkové povesti, Ondrej Sliacky, Martin Kellenberger, Vydavateľstvo Matice Slovenskej, 2005, ISBN 80-89208-10-X
Mýty a báje starých Slovanů, Josef Růžička, Irena Šindlářová, Fontána, 2003, ISBN 80-7336-132-9
Návrat Slovenov v duchu a slove, Miro Žiarislav Švický, Vydavateľstvo DIVA, 2014, ISBN 978-80-971550-1-8
Žítkovské čarování, Jiři Jilík, CPress, 2013, ISBN 978-80-264-0284-8
Musíte byť prihlásený, aby ste mohli zverejniť komentár.